O svojom živote rozpráva Arnošt Lustig (1926–2011), celkový čas 4 hodiny 14 minút, Réžia Vlado Príkazský----------Tanečník s osudomMôj najobľúbenejší foter rád tancoval. Po druhej svetovej vojne hlavne na americký swing a české polky, po sovietskej okupácii na argentínske tangá a plužiaky z Posázaví. Vydržal na parkete z tanečníkov najdlhšie – koniec určoval obvykle úsvit. Po našej emigrácii do USA, v roku 1970, ako člen Medzinárodného programu spisovateľov v Iowe vládol tanečným večierkom v domčeku, ktorý nám univerzita poskytla – ako dždžej som obsluhoval druhú najdôležitejšiu mašinu v rodine – gramofón – dôležitejší bol iba kufríkový písací stroj Hermes. (Dosky nám posielala Arnoštova matka Terézia a sestra Hana, otcove „dvojča“ Ota Pavel a mne kamaráti zo strednej.) Neskôr, už v „posametových“ Karlových Varoch, ako viceprezident poroty filmového festivalu pretancoval fotor so dve generácie mladšou Juliou Ormondovou noc v Grandhoteli Pupp a riaditeľ festivalu Jiří Bartoška žasol, kde sa v ňom berie „tá šťava“ (bolo mu ešte len 69!). Vypozoroval som, že môj fotor bol pri tanci dominantným partnerom krásnych žien, vrátane mojej matky Very. Tie, ktoré viedol v tanečných dueloch do okúzľujúceho úmoru, sa zdali šťastné. Jediná partnerka, ktorú nedokázal viesť podľa svojho gusta, sa volala OSUD, ale možno bola aj v tanci s mojím fotrom uspokojená… V jej nepoľavujúcom objatí absolvovali množstvo vytrvalostných „sessions“, najčastejšie bez prípravy. Najskôr ju stačil krokovo aj v ohybnosti (v Terezíne mu prezývali „hadí muž“, pretože sa pretiahol mrežou do nemeckých skladov zemiakov). Nakoniec môjho najobľúbenejšieho fotra ale pani OSUD dostala, tak ako dostane všetky. Nikdy ale nikto nevidel jeho prešúpané podrážky, prasknutý pľuzgiere a nepočul jeho krátiaci sa dych. Môj najobľúbenejší fotor sa totiž svoj celý život riadil heslom „budeme bojovať – nebudeme plakať!“ Osudom mi fotor rád rozprával – a rozprával ešte radšej ako tancoval alebo jedol (to tiež s gustom). Nielen, že som tie príbehy rád počúval, chvel som sa a obdivoval ho. Mal výdrž. To poznáte aj z priloženého CD… Pepi Lustig, USA, 2016----------Dodnes neviem, či som vyšla z jeho príbehu. Z jeho predstáv o tom, aká by som bola, keby som sa narodila vtedy a do toho a žila tam, s ním as nimi. So všetkými, ktoré som mohla spoznať a spoznať mala. Diabol sa mu díval do očí, akoby mu snáď jeho život patril. Osud sa s ním zahrával. Možno, aby zabil jeho hravosť as ňou aj jeho neskrotnosť, ktorá ním prúdila do neznáma. A napriek tomu sa ho držalo šťastia. Často púšťal svoj kúsok chleba po vode a často prichádzal čas, keď sa k nemu vracal. Ako svetlo, tma, svetlo, tma. („Čo všetko prichádza a zase sa prepadá do tmy?“) Ako jeho Tanga, dievča z Hamburgu, mal v pohľade prorocký smútok. A s Tangou, Soňou Grossovou, krasojazdkyňou z cirkusu Odeon v Hamburgu, pre ktorú nebol len bratom, sa pozerali „na stromy, ako opadavé lístie“. Zmierili „sa s tým, že nikto nemá nič navždy. Čo na jar kvitlo av lete dozrelo, začalo na jeseň krásneť a umierať a zahynulo to ešte skôr, než prišla zima… Keď padala hviezda,“ usmiali sa, „ako by sa im uľavilo.“ Nevedeli „snáď predtým, že nič – doslova nič – nie je nesmrteľné?“ Arnošt Lustig, Praha, 1992Eva Lustigová, Viedeň, 2016