Humoristický román Klapzubova jedenástka napísal Eduard Bass v roku 1922. Ťažko ho charakterizovať lepšie ako ako futbalovú rozprávku pre dospelých. Starý Klapzuba, otec jedenástich zdatných synov, pretvorí ich životný elán do jedinečnej futbalovej jedenástky, ktorá najskôr raketovou rýchlosťou opustí pralesnú ligu, aby potom víťazila na všetkých ihriskách sveta… Tento futbalový sen všetkých českých fanúšikov sa dočkal mnohých spracovaní: už v roku 1935 vznikla brnenskom rozhlasovom štúdiu dramatizácie Františka Kožíka, ktorú režíroval Jozef Bezdíček av ktorej účinkovali Karel Höger, Karel Klika a ďalší členovia činohry Zemského divadla v Brne a podľa dobových recenzií to bola inscenácia úspešná. O tri roky neskôr vznikol celovečerný film (réžia Ladislav Brom), ktorého kladom bolo obsadenie Theodora Pištěka do role starého Klapzuby, záporom takmer všetko ostatné, predovšetkým však necitlivé zásahy scenáristické. Presne o tridsať rokov neskôr – v roku 1968 – natočil režisér Eduard Hofman koprodukčný televízny seriál, v ktorom v miniatúrnych roličkách hrali Jan Werich aj Peter Ustinov, režisér však nedokázal udržať ani líniu rozprávania, ani záujem diváka; seriál sa v premiére ani neodvysielal. V rozhlase sa Bassov román dočkal ešte niekoľkých spracovaní: pod názvom Klapzubáci v cudzine (1971) načítal Jiří Adamíra ukážku z románu, v roku 1979 vznikla dramatizácia JZ Nováka a Gustava Heverleho Klapzubova jedenástka na Letnej a roku 19. Ten sa však s Klapzubovou jedenástkou nestretol prvýkrát. V jeho réžii totiž vzniklo jedinečné spracovanie Bassovho textu už roku 1953. Pôvodné šesťdielne čítanie s úvodom Jozefa Laufera sa bohužiaľ nezachovalo, v roku 1976 bol pôvodný pás prestrihaný do trojdielnej verzie, už bez Laufera. Príbeh slávnej futbalovej jedenástky tu rozpráva Karel Höger. Jeho rozprávačský entuziazmus je nákazlivý už od úvodnej piesne a herec ho udrží po celú dobu. K vrcholom patrí napríklad reportáž zo zápasu Klapzubákov s Anglickom (Höger tu stvárňuje anglického reportéra; úvodná blazeovaná sebaistota sa postupne láme cez šok a roztrpčenie až do záverečného nepresvedčivého tvrdenia, že v druhej polovici zápasu Anglicko vyrovná a zvíťazí). Höger túto poviedku nenahovoril, ale priamo rozohral; nečíta ju, ale predstavuje jednotlivé postavy s takým zápalom, že máme skôr pocit dramatizácie. Klapzubova jedenástka musela byť vo svojej dobe úplným zjavením, ako o tom svedčia aj dobové ohlasy. Takto hodnotila reprízu z roku 1956 pani Lembergová zo Sliezskej Ostravy v súkromnom liste Karlovi Högerovi: Dedynku milý, bolo to skvelé. Keď už teraz sa „reprezentanti“ nechytia za nos, tak sú mamelúci. A vôbec si potom nezasluhujú v živote počuť tak nádherne zahrané rozprávanie, ani rovnako jedinečných autorov, skrátka, vôbec nič, čo jedného dokáže nadchnúť. Dedinku, Vy klapzubovský neporaziteľný weltmajster – kiež by nám tak deti naleteli v škole na každé naše rozprávanie ako človek Vám! Ja som naozaj verila, že sedel predo mnou ten anglický reportér a že kričali na seba tie dve tribúny a že traja ušmudlánci predávali tentohleten „Kúpte Herald!“ a že tí Klapzubáci sa prali zo všetkých svojich síl […] Ale aj tak Vám neodpustím tú taškáreň, že si s človekom robíte, čo chcete. […] Mon dieux, Vy presvedčíte človeka za hodinku, že naše jedenástky sú neporaziteľné – a našinec vysvetľuje nepravidelné slovesá treba tretí rok a výsledok stále rovnaký. Snáď vás Bassovo, Högerovo a Horčičkovo rozprávačské majstrovstvo strhne tiež. Přemysl Hnilička