Svojrázny autorský rukopis nesie stopy bohatých životných skúseností, sympatického brniactva, poživačného opojenia slasťami života, ale aj tušenia čohosi metafyzického.
Josef Prokeš nazerá svet so všetkou jeho surovosťou i veselím, je fascinovaný obyčajnými ľudskými túžbami a pocitmi, balansuje na hrane medzi iróniou a zhovievavosťou. Sarkazmus poviedok podopiera osobitá štylizácia s vyhranenými pointami, v ktorých aj drsnejšie jazykové prostriedky v autorovej interpretácii získavajú nečakane poetický rozmer umocnený hudobným podfarbením Zdeňka Filipce. Je to poetika založená na hovorovej češtine i nárečí, na jadrových výrazoch, nevšedných metaforách a okúzlení poézií vulgarizmov, pritom však poetika svojim spôsobom krehká, miestami až starosvetská. To všetko je umocnené osobitým prednesom autora.