Hrabal to povedal za všetkých: Praha má pre každý deň zázrak.
Uznávaný poľský bohemista sa pri pohľade na naše hlavné mesto nemôže vynadívať – a vynadiviť. Multikultúrna mágia Prahy, ktorá fascinovala ospevovateľa typu Angela Ripellina či Petera Demetza, sa podľa neho v umení naplno prejavuje od roku 1913, kedy sa tadiaľ začal túlať tieň zasmušilého Kafky nasledovaný búrlivákom Haškom. Spletité cesty tunajšej literatúry pokračujú nešťastím svetového Čapka, pomýlením intelektuálnej ľavice, odchodom Peroutky, Škvoreckého a umlčovaním ďalších autorov „v likvidácii“ až k bojom o mravnú prapodstatu Hrabalova či Kunderovho diela. Kaczorowského „slabikár pre dospelých“ však iba nepredkladá čítavé kapitoly z dejín moderného českého písomníctva záujemcom z radov Poliakov, ktorí chcú poznať viac ako pivo, ale ponúkajú zázračné osvieženie pamäti aj nám. Veď doma nie je nikto prorokom. Zvlášť v pupku Európy, ktorý si v posledných neuralgických sto rokoch prešiel mnohými absurditami aj frustráciami.
Medzi tvorcami poľskej školy literárnej reportáže, ktorá teraz tak rada komentuje český cvrkot, je Kaczorowski najvľúdnejším pozorovateľom. Prahu zbožňuje. Dokonca tvrdí: keby jej nebolo, museli by sme ju vymyslieť.
„To nebol môj slabikár. To bola moja univerzita.“ – Mariusz Szczygieł, autor bestsellerov Gottland a Urob si raj

„Autorova hutná skratka nutne prináša práve tvrdenia, (…) ktoré môžu provokovať k novým pohľadom a úvahám. Tunajším obyvateľom potom tiež pripomenie význam zdanlivo všedných, hlavne periférnych lokalít, ktorých mimoriadnosť ‚trvá len tak dlho, ako dlho ich za takú pokladáme'“. . – iliteratura.sk