V beletrii posledných rokov sa nájde len málo kníh, ktoré by sa zaoberali našou nedávnou minulosťou, a nie je snáď jediné, ktorej témou by bolo obdobie kolektivizácie dediny v 50. rokoch. V novele Sedliacky baroko sa o takú historickú reflexiu pokúša Jiří Hájíček (1967), autor generácie, ktorá vyrastala dávno po tomto temnom období sedliackych procesov.
Príbeh začína zdanlivo nenápadne jedného horúceho leta v zámockom parku v Třeboni. Pavel Straňanský je genealóg, ktorý zostavuje v archívoch rodokmene, väčšinou pre zámožných emigrantov, ktorí v starej vlasti hľadajú svoje korene. Jedna neobvyklá zákazka ho však privádza do histórie pomerne nedávnej a pred Pavlom náhle vyvstáva príbeh dedinskej krásky Rozálie Zandlovej a sedliakov z obce Tomašice.
Osamelý hľadač putuje po juhočeskom vidieku, aby zo zápisov starých kroník a výpovedí pamätníkov postupne rekonštruoval príbeh udania, ktoré v 50. rokoch priviedlo niekoľko sedliakov do väzenia. Všetko sa však stále viac zamotáva a Pavol zisťuje, že jeho takmer detektívne pátranie, ktoré ho privádza až do horúcej súčasnosti, namiesto jasných odpovedí vyvoláva len ďalšie otázky. A tie zostávajú vlastne stále rovnaké, nech sa jedná o príbeh starý päťdesiat rokov alebo niekoľko týždňov. Ako by mal človek zaobchádzať s vinou, pomstou, odpustením? Akú moc má nad nami minulosť?