Spomienky poprednej českej novinárky Lídy Rakúšanovej predstavujú otvorenú a nič nepredstierajúcu výpoveď o osobnom i pracovnom živote človeka, v ktorého osude sa podobne ako u celej generácie rovesníkov odrážali a tak či onak ho formovali dramatické peripetie dejín druhej polovice 20. storočia. Čitateľ sa z prvej ruky dozvedá o jednaní a názoroch známych aj menej známych predstaviteľov československého exilu i domácej ponovembrovej spoločnosti v často prekvapivých súvislostiach. Šírka záberu rozprávania presahuje bežné osobné memoáre – text sa stáva dôležitým dokumentom doby, bez stráca na čtivosti.
Po maturite na gymnáziu v Českých Budějoviciach študovala až do odchodu do exilu na Univerzite Karlovej češtinu a dejepis. V rokoch 1975–1994 pracovala v redakcii československého vysielania Rádia Slobodná Európa v Mníchove. Po návrate potom pôsobila v Českom rozhlase av Českej televízii a stala sa dlhodobou pozorovateľkou a komentátorkou transformácie českej spoločnosti. V roku 1993 bola ocenená titulom Žena Európy. Chronologicky poňaté rozprávanie začína roky neľahkého detstva. Stredoškoláčka Lída potom objavuje sama seba a začína sa zaujímať o celospoločenské dianie – najmä v liberálnej atmosfére druhej polovice šesťdesiatych rokov. Po okupácii Československa sovietskou armádou v auguste 1968 sa rozhodla krajinu so svojim partnerom opustiť.
Lída Rakúšanová je zvrchovaná štylistka, ako však sama priznáva, niektoré kapitoly sa jej nepísali ľahko. Ešte nikdy nebola vo svojom písaní taká osobná, a zároveň sa snažila vyvážiť ohľady k doteraz žijúcim osobám so snahou nič dôležité nezamlčať. Aj líčenie trampot a radosťou emigrantov je vďaka tomu veľmi živé.
Ako novinárka spolupracovala autorka s legendami českej žurnalistiky, ktorými boli Sláva Volný, Milan Schulz alebo Karel Jezdinský, v RFE sa zoznámila aj s významnými spisovateľmi Jozefom Jedličkou a Ivanom Divišom. Vecne popisuje pomery v redakcii aj vzťahy s vedením stanice (bývala to „úmorná zákopová vojna o presadení každého, čo i len trochu nekonvenčného hlasu alebo nekonformného názoru do vysielania, či už z undergroundu alebo z Charty 77“), vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi, do spomienkového deja vstupujú Karel Kryl a Pavel Tigrid, s ktorými, ako aj s inými, autorka navštevuje exilové sympóziá organizované združením Opus Bonum a jeho zakladateľom Anastázom Opaskom.
Rakúšanová sprostredkovávala kontakty exilu s domácou opozíciou a významne tak prispela k návratu demokracie do Československa. Po roku 1989 sa ako už rešpektovaná novinárka stretávala s množstvom osobností politického a spoločenského života av prúde spomienok mnohé z nich zachytáva v stručných mikroportrétoch.