V Rusku a možno po celom svete medzi ľavicovo exponovanými ľuďmi často prežíva chápanie Stalina ako architekta socializmu, víťaza nad nacistami a tvorcu sovietskeho impéria. V skutočnosti to bol typ extrémneho osobného tyrana, despoty či akéhosi „superdiktátora“, ktorý mal snáď jedinú zručnosť: uplatnil dokonale hyperbyrokratický kontrolný systém sprevádzaný terorom, a to dôsledne as úplným úspechom. Žiadny nový poriadok nevytvoril, hitlerovskú ríšu premohli vojaci za výdatnej spojeneckej pomoci a za ťažkých strát, na ktorých sa podpísal, a impérium, o ktorom sa súdilo, že je na veky, bolo síce veľké, ale nevyrovnané a dnes už neexistuje… Stalinov komunistický pokus o totálnu nadvládu nad spoločnosťou bol „dočasne úspešný“, pričom jeho jediným zmyslom bola zničujúca a zotročujúca cesta k dobytiu sveta. Ukázalo sa, že je to zároveň majstrovský nástroj na ovládanie ľudí, ktorí sú vďaka nemu dokonale poslušní. Bola to aj továreň na oficiálne mýty, plná cynizmu voči pravde. Vládna elita tu úplne presvedčivo dokázala, že ten, kto má moc, má aj pravdu. Totalita, a to nielen boľševická, je zároveň aj všestranný morálny kolaps, postihne útočníkov aj ostatných, prenasledovateľov aj obete. Spochybňuje právne vedomie a snaží sa vo vedomí ľudí vytvoriť diery zabudnutia, v ktorých sa strácajú činy ako dobré, tak zlé. Stalinizmus, a teda aj Stalin sám, napĺňal extrémistické plány skupiny politických dobrodruhov či skôr zločincov, ktorí ašpirovali na vládu nad svetom, ktorej prejavy boli okrem iného krádeže, masové represie, terorizmus, bieda, železná opona či genocída. Bol to po všetkých stránkach systém protidemokratický, naplnený militaristickou propagandou aj skutočnou prípravou agresie a aktivitou propagandistických fráz a sľubov. Je pravda, že stalinizmus neboli len väznice, popravy, lágre a vyhnanstvo, ale ak sa informáciám o týchto činoch vyhneme, nikdy celú pravdu o Stalinovi nepovieme.