Obľúbená sympatická postava sázavského svätca k sebe stále priťahuje záujem českej spoločnosti, veriacich aj neveriacich. Svätý Prokop je v chápaní českého človeka priamo vzorom svätosti: tak nejako si naši ľudia predstavovali a predstavujú svätcov: chudobného, skromného, láskavo ochotného na pomoc nielen vo veciach duchovných, ale aj svetských, hmotných. A navyše českého, obhajcu najcennejšieho pokladu národa, jeho reči. Sázavský kláštor, ktorý založil sa stal ostrovom slovanského jazyka, staroslovienčiny uprostred latinizujúceho prostredia strednej Európy. Na Sázave sa používal ako starosloviensky, tak latinský jazyk, rovnako ako rímsky aj východný obrad. Preto sa tiež Sázava stala symbolom boja proti prenikajúcej germanizácii, takže jej odkaz bol v dejinách často vyzdvihovaný práve v obdobiach pre český (a slovanský vôbec) jazyk najnebezpečnejších. Avšak nie je bez zaujímavosti, že najväčšieho rozkvetu kultu a uznania sa sv. Prokopovi dostalo v čase vlády Karola IV., ktorý založením kláštora v Prahe „Na Slovanoch“ jasne naznačil smer vývoja, ktorým by si prial vidieť rozvoj krajiny v budúcnosti: v smerovaní k zjednotenej cirkvi západnej i východnej. Karol ho – prvého nášho svätca, ktorý nezomrel násilnou smrťou – tiež bez zaváhania postavil do mnohých našich príhovorcov, väčšie to armády, ako krásne napísal Jaroslav Durych, než aká bola a je tu na zemi.