Román o done Quijotovi napísal Cervantes, zatiaľ čo Borges napísal poviedku Autor Quijota Pierre Menard. Napriek tomu, či práve preto je rukopis Ivana Matouška, ktorý sa týmito dvoma spisovateľmi rôznym spôsobom inšpiroval a navyše ho odprevadil vlastnými kresbami, nezameniteľným výtvorom. V beletristickom zhrnutí Matúšek oznamuje nielen, čo je mu v Quijotovi blízke, ale zároveň čo považuje za trvalé, nemenné, neprekonateľné literárne hodnoty. Aj vo svojich realistických kresbách sa pokúša vyjadriť neurčité, skôr tušené súvislosti s textom, alebo inými slovami povedané, ilustruje, ako niektoré dobrodružstvá pretrvávajú stáročia, ako sú pravdivé kdekoľvek.
Knižka je ďalším dôkazom, že don Quijote stále žije, čoho si bol napokon vedomý už Cervantes, hoci zároveň si to neprial. Matúšok sa trochu neobvyklou cestou pokúša vyjadriť, že niektorým z nás môže byť literárna postava svojim cítením a uvažovaním bližšia a zrozumiteľnejšia, než sú mnohí ľudia v skutočnosti. V Cervantesovom románe sa zameral predovšetkým na miestopis bludiska, respektíve celkovú stavbu obsiahleho rozprávania o troch rytierskych výpravách, v ktorom sú postavami dokonca aj autori dona Quijota, hovoria aj falošní, so svojimi vlastnými životnými príbehmi, ktorými boli pri písaní inšpirovaní, a tiež vydavateľ tlačiari, prekladatelia, čitatelia, cenzori, vykladači rôznych románov vrátane toho o done Quijotovi. Tým vykladačom sa do istej miery stáva textom aj obrazom aj Ivan Matoušek.