Spomienky Jozefa Serinka, presláveného „Čierneho partizána“, zaznamenal Ján Tesař v rokoch 1963–1964. K rukopisu sa po štyridsiatich rokoch vrátil, pripravil ho na vydanie a vystavil kritickému skúmaniu. Rozsiahla komentovaná edícia je dovŕšením práce Jána Tesara venovanej dejinám českého partizánskeho hnutia počas 2. svetovej vojny. Autor sa v nej snaží inšpirovať diskusiu o možnostiach dokumentovať aktivity, ktoré sa odohrali v konšpirácii, a tiež šírka o probléme kolektívnej pamäte ako rozhodujúcom činiteľovi vytvárajúcom a udržujúcom národ.

Prvý zväzok obsahuje spomienky Jozefa Serinka (1900–1974), rozčlenené do 18 kapitol a doplnené epilógom Jána Tesara a dokumentárnymi prílohami. V prvých dvoch kapitolách sa Serinek vracia k udalostiam 1. svetovej vojny. Uvádza, že ako šestnásťročný bol odvedený a vzápätí dezertoval – tu jeho prvá skúsenosť so životom v lesnej ilegalite, ale aj scudzujúca skúsenosť vo vzťahu k vládnucej moci. Tretia a štvrtá časť zahŕňa obdobie prvej republiky (Serinek žil na území Sudet) a vypovedá okrem iného o tom, ako sa formovalo Serinkovo sociálne, ale aj vlastenecké cítenie. V ďalšej časti líčia udalosti roku 1942, kedy bol aj so svojou rodinou kvôli svojmu rómskemu pôvodu deportovaný do tábora v Letoch, z ktorého onedlho potom utiekol. Niekoľko desiatok jeho príbuzných v najbližších mesiacoch zahynulo v Osvienčime. Nasledujú kapitoly o Serinkovom dramatickom prenasledovaní a zároveň snahe nájsť spojencov v zámere bojovať aktívne proti nacistom, ktorá trvala až do leta 1943, kedy sa mu podarilo spojiť s formujúcou sa odbojovou skupinou okolo prof. Jozefa Grna a kpt. Karla Štainera-Veselého na Vysočine a postupne začína vytvárať vlastný lesný oddiel, ako z českých partizánov, tak z ruských utečencov.

Druhý zväzok tvoria podrobné Tesárove Komentáre k spomienkam Jozefa Serinka, ktoré sú výsledkom viac ako desaťročného podrobného štúdia.

Záverečný, tretí zväzok edície obsahuje okrem oddielu Map, tabuliek a diagramov k partizánskemu odboju na Vysočine predovšetkým zhŕňajúcu niekoľkodielnu štúdiu nazvanú Serinkovské inšpirácie, v ktorej sa zaoberá oi metodologickými východiskami záznamu a štúdia prameňov, miestom Jozefa Serinka v dejinách čs. Odboja, či otázkami, prečo sa v slovenských krajinách počas 2. sv. vojny partizánske hnutie nepresadilo výraznejšie a prečo bolo tak ľahko ovládnuté Sovietmi. Edíciou Českej cigánskej rapsódie sa Ján Tesař pokúsil splatiť „dlh nielen voči Serinkovi“. Zároveň bola pre neho príležitosťou, aby „vyjadril svoj posledný názor o tragickom vyústení tej etapy československých dejín, ktorou je Druhý odboj“.