Rukopis, resp. autorské korektúry tejto vôbec poslednej Bondyho prózy (1997), boli dvadsať rokov považované za stratené či zničené, takže až potom, čo boli v r. 2018 tieto textové podklady náhodne nájdené a následne ucelené, bolo možné uvažovať o vydaní tohto diela. Ide o jeden z radu Bondyho „filozofických životopisov“, ktorými sú evokované životné osudy význačných starovekých či stredovekých mysliteľov a ich názory sú konfrontované s dneškom as autorovými vlastnými filozofickými reflexiami. V tejto próze, ktorú možno považovať v istom zmysle za Bondyho „posledné slovo“, za jeho myšlienkový závet, ide o príbeh pololegendárneho čínskeho filozofa Lao-c', zakladateľa filozofickej koncepcie taoizmu. V príbehu sledujeme odchod „Dlhého ucha“, ktorému je Lao-c' predobrazom, preč od civilizácie, najprv do polobarbarských pohraničných končín a potom ešte ďalej až do horskej divočiny, kde konečne nachádza samotu, pokoj a smrť. Príbeh je spestrený mnohými staročínskymi reáliami, s ktorými bol autor dobre oboznámený, pretože práve posledné roky svojho života sa viac ako kedykoľvek predtým zaoberal čínskou kultúrou, filozofiou a najmä taoizmom.