Architekt, profesor a autor mnohých odborných publikácií M. Rajniš sa rozhodol spísať spomienky zo svojho života plného cestovania, netradičných zvratov, úspechov aj pádov. Ako burič a provokatér, ktorý si celý život razí svoju cestu, chce čitatelia ukázať, že aj človek, nýmand, ktorého takmer strčili do pomocnej školy, môže žiť bezchybný život. „Prial by som si, aby sa čitateľ pri mojom rozprávaní odviazal, začal hovoriť slangom a vychutnal si krásne vyslovený český nadávky, ktorý sa skvie ako pralinka na torte.“

Prof. Ing. arch. Martin Rajniš (* 16. mája 1944, Praha) je český architekt a urbanista, spoluzakladateľ Českej komory architektov, niekoľkých architektonických kancelárií a zakladateľ ateliéru Huť Architektúry. Ako pedagóg pôsobil na VŠUP v Prahe a na Technickej univerzite v Liberci. Je známy predovšetkým ako autor novej Poštovne na Snežke alebo Majáku a múzea Járy Cimrmana v Jizerských horách. Venuje sa experimentálnej architektúre a vzťahu architektúry k prírode ak ľudskej spoločnosti.

Martin Rajniš o knihe… Skutočne mám dobrú pamäť a už niekoľko rokov ma pripadalo potrebný podeliť sa o príbehy, ktorý som za posledných 70 rokov zažil. Osud mi do cesty prihral milý stvorenie, Magdu (Křížkovú) Šebestovú, ktorá môj košatý zhruba, 100 hodinový rozprávanie previedla do 900 strán textu, z ktorých neskôr vznikol na 120 stranách tejto knihy koncentrovanej elixír toho, podľa nás, najlepšieho. Myslím, že čitateľov budú baviť aj krásne fotky, okrem iného aj z mojich početných exotických ciest, ktorých tam bude viac ako stovka. Dielo sa volá 25 344 dní spomienok, čo vystihuje 71 rokov môjho života, počas ktorého som toho zažil skutočne veľa – detstvo v starej Prahe s najrôznejšími výchovnými experimentmi svojho otca, časy chudoby a vzdoru proti boľševikovi, bol som dvanásťkrát v kriminále. Strávil som štyri roky na mori, preplával na malej lodi s jednou krásnou babou Atlantik. Prejazdil som stovky tisíc kilometrov po púšťach, divočinách, pralesoch, prešiel som horné toky Amazonky, bol som v najzapadnutejších kútoch Novej Guiney. Ale zároveň som riadil ako architekt veľké ateliéry a rukami mi prešlo v stavebných nákladoch skoro 14 miliárd korún. Zažil som Paríž ako bezdomovec aj ako nositeľ svetovej ceny za architektúru…

Spolupráca s Magdou (Krížkovou) Šebestovou Magdou som spoznal koncom sedemdesiatych rokov, keď sme v čase treskúceho boľševizmu robili pavilón na výstavu do Kanady – ja ako mladý architekt a ona ako hosteska. Pamätal som si ju ešte z doby, keď ako malé dievča spievala s Jiřím Suchým v Semafore. Potom sme sa dlhé roky nevideli a až pri rozhovore pre Xantypu ktorý so mnou prišla urobiť, som si uvedomil, ako sa vie pýtať, ako sa vie bezchybne tváriť a hlavne ako skvele vie písať… tak som jej ponúkol, že by sme spolu mohli skúsiť to moje spomínanie napísať a ona, zaplať pánboh, kývla…