Príbeh tejto knihy znie ako mnohohlasný chór. Na literárnu rekonštrukciu partiu titulnej postavy Friedl Dicker-Brandeisovej využíva autorka spomienky žiakov a priateľov aj výňatky z zachovanej korešpondencie. Friedl v mladosti študovala užité umenie vo Viedni a vo weimarskom Bauhause, venovala sa kresbe, grafike, maľbe, plastike, designu a ďalším odborom. Roku 1934 utiekla do Prahy. Vydala sa za svojho bratranca Pavla a nasledovala ho do Hronovho. Po okupácii žili Brandeisovci v čoraz biednejších materiálnych podmienkach. Jedinou záchranou bolo pre Friedl maľovanie. V decembri 1942 boli obaja manželia povolaní na transport do Terezína. Tam Friedl viedla kurzy výtvarnej výchovy pre deti z detských domovov. Metódu, ktorá do života detí v gete vnášala slobodu a rozvíjala ich fantáziu, prevzala od svojho učiteľa J. Ittena. V septembri 1944 odišla Friedl Dicker-Brandeisová transportom z Terezína do Osvienčimu na vlastnú žiadosť. Nasledovala tak mnohé deti, ktorým sa snažila odovzdávať svoj návod na prežitie. Prijala údel väčšiny tých menej šťastných a odišla spolu s nimi.