Jiří John (1923–1972) sa na umeleckej scéne začal presadzovať v druhej polovici päťdesiatych rokov. Nadviazal na tradície moderné české maľby, spriaznencov si našiel aj v umení európskom, hlavne francúzskom a talianskom, ale každý podnet u neho prechádzal od začiatku filtrom osobitého cítenia. Tichý a mužne jemný, patril k rodu maliarov-básnikov, ako boli Ján Zrzavý a Jozef Šíma, umelci mu zo všetkých mu najbližší. Po obsahovej stránke predznamenal Johnovu tvorbu láskyplný vzťah k prírode, len načas zatienený zaujatím pre moderné veľkomesto. V zrelom období, ku ktorému dospel na začiatku šesťdesiatych rokov, sa obmedzil na niekoľko príznačných tém, ako je predjarí a jeseň, pučanie, klíčenie a prezimovanie, v ktorých opätovných variáciách u neho vykryštalizovala predstava „krajin-zátišie”, nový obrazový typ, ďaleko presahujúci rámec tradičného krajinárstva.John uplatňoval svoje básnické a výtvarné cítenie nielen v maľbe, ale aj v grafike v ktorej bol nezameniteľným majstrom.
Napriek tomu, že sa nedožil päťdesiatich rokov, zanechal po sebe vyzreté a celistvé dielo a do dejín umenia po 2. svetovej vojne sa zaradil ako jeden z jeho najvýznačnejších predstaviteľov.

Kniha predstavuje trochu neobvyklý druh monografie: je nielen plodom umeleckohistorického záujmu, ale aj hlbokého priateľstva a ľudského porozumenia. Jaromír Zemina v nej voľne radí texty, ktoré vznikali v priebehu viac ako polstoročia, a pohybuje sa v nich na rozhraní erudovaného, na dlhoročných skúsenostiach založeného znalectva a literárne bohatej eseistiky, prezrádzajúcej, že ich písal básnik. Vďaka jeho mimoriadnej znalosti témy i osobným zážitkom vyvstáva tu pred nami Johnova tvorivá osobnosť s plastickou naliehavosťou.