Memoárový text výtvarníka Aleša Lamra pokrýva obdobie od druhej svetovej vojny po súčasnosť. Momenty zo súkromného života sa v knihe prelínajú so spomienkami z oblasti výtvarného umenia.

Lamr popisuje napríklad povojnové roky v Litovli, kde v prostredí dedkovej keramickej dielne získaval prvé výtvarné skúsenosti. Spomína na stretnutie s historikmi umenia, či s kolegami výtvarníkmi, najmä z Križovníckej školy čistého humoru bez vtipu, ktorej bol členom, s ktorými spoločne vystavoval. V knihe sú zaznamenané aj okolnosti individuálnych výtvarných projektov autora, napríklad nástenné maľby v pracovni prezidenta Václava Havla na Pražskom hrade. Z textu je zrejmé, že sklon k výtvarnému umeniu je pre Lamrových rodovou stigmou. Autor sám vstúpil na scénu českej maľby v prvej polovici šesťdesiatych rokov po tom, čo ukončil strednú umeleckú školu a presťahoval sa z Brna do Prahy. V tom čase sa nezávislé umenie ešte netešilo oficiálnej priazni, avšak Lamr sa už vtedy začal profilovať a položil základy svojho diela, ktoré potom postupne rozvíjal. To sa mu darilo aj v období normalizácie, keď obmedzene vystavoval, a dokonca navštívil Spojené štáty americké, čo sám považuje za zlomový bod vo svojom výtvarnom prejave. Lamr ale nebol prorežimným umelcom, udržoval aj styky s disentom a výtvarníkmi, ktorí vystavovať nesmeli. Zoznámil sa tak oboma protiľahlými oblasťami kultúry a vo svojich pamätiach o tom podáva dôveryhodnú správu. Plnú paradoxov, absurdít, humoru i zážitkov trúchlivých, ako je život sám.