František Ján Vavák (1741–1816) bol najväčší z českých sedliackych písmákov. Bez školského vzdelania samoštúdiom dosiahol značný kultúrny rozhľad. V prvej buditeľskej generácii sa uplatnil ako autodidaktický kronikár, veršovec, hudobník, zememerač a kartograf, úspešne hospodáril na svojom statku v Milčiciach pri Poděbradách. Od 1774 bol obecným richtárom, zaslúžil sa o uplatňovaní zákonnosti aj praktickej náboženskej tolerancie. Vrcholom jeho diela sú sedemzväzkové Pamäte, denníkové záznamy, v ktorých doznieva ľudová baroková zbožnosť a ozýva sa vysoký stupeň národnej i stavovskej uvedomelosti. Prvých päť zväzkov Pamätí vydal v rokoch 1907–1938 cirkevný historik P. Jindřich Skopec (1873–1940), zvyšné dva zväzky z obdobia 1810–1816 za protektorátu edične pripravovala Pekárova žiačka Stanislava-Jonášová. Z jej pozostalosti bola revidovaná a dokončená ich edícia spolu s úvodnou štúdiou.