Svoju poslednú fiktívne autobiografickú knihu ponúka Škvorecký ako zábavný „Entrtejnment na staré témy o živote, ženách, osude, snívaní, robotníckej triede, fízloch, láske a smrti“. Písal ju s humorným nadhľadom a sebairóniou v exilovom bezčasí a akoby v kaleidoskope absurdných mi-ni príbehov z mladosti v protektoráte az zoživorenia za stalinizmu – ktoré sa prelínajú s komickými debatami pri krajanských stretnutiach v Kanade a so Škvoreckého profesorským zápolením ktoré „rozumie čítaniu, ale nie literatúre“ – nachádzal zvláštny význam a zmysel. Utečenci – obete režimu, vlastenci a emigranti za lepším aj kariéristi a ustrašení návštevníci a donašeči z Husákova privolávajú autorovi nostalgické spomienky na dávne lásky a patálie. Absurditu rozprávaných osudov podčiarkujú dialógy vo východočeskom nárečí av krajanskej Czenglish. Napriek všetkej komediálnosti presvitá z románu smútok nad osudom zbabelcov chytených do pasce totalitného režimu aj nad úplným nepochopením českej skúsenosti pod kanadským nebom, kde už zlovestne pučia prvé výhonky politickej korektnosti. „Prečo to rozprávaš?“, pýta sa autora kanadská študentka literatúry. „Pre radosť, žiaľ a smútok zo života a smrti, Ireno.“ Anglosasovia však dokážu oceniť humor a nerešpektovať zavedené pravidlá. Škvoreckého opus magnum, diskvalifikované slovenčinou, dostalo v Kanade štátnu cenu za anglicky písanú beletriu.