V spomienkovom rozprávaní Jiří Menzel popisuje svoje detstvo a formujúce kultúrne zázemie pražskej meštianskej rodiny; štúdium na FAMU a okolnosti svojho rozhodnutia pre film napriek tomu, že jeho pôvodnou láskou bolo divadlo; realizáciu svojich najslávnejších snímok, ako boli Ostro sledované vlaky a Rozmarné leto v čase filmovej „novej vlny“. Za prvú z nich získal Jiří Menzel Oscara a stal sa jedným z „mužov roku 1968“, a preto je opis nasledujúceho obdobia, dusných sedemdesiatych rokov , bizarným príbehom o boji proti tuposti a neschopnosti nadriadených a stranícko-úradníckeho aparátu, o handlách a kompromisoch. Memoáre sú dovedené do roku 1988, na prah obnovenia slobody v Československu. Vďaka prepojeniu autorovho osobného a profesijného života s historicko-spoločenskou realitou dostáva čitateľ do ruky aj časť histórie českej spoločnosti v povojnovom období. Osobnejšie ladené spomienky sú obsahom monografických podkapitol, v ktorých na učiteľov (predovšetkým na Otakara Vávru), kameramanov, hercov, filmových kritikov, postavy „filmovej diplomacie". Nejde tu (len) o príslovečné veselé príhody z natáčania; Jiří Menzel poskytuje najmä vhľad do genéza a utváranie svojej tvorivej metódy, svojich názorov na film a presvedčenie o tom, ako sa má robiť… Ako červená niť sa potom celým textom tiahne jednoduché maximá: Chcem robiť filmy tak, aby sa páčili ľuďom a aby na ne ľudia radi chodili.