Monografia mapuje tvorbu významného predstaviteľa generácie českých sochárov, ktorá na umeleckú scénu vstúpila na začiatku dvadsiateho prvého storočia. Lukáš Rais (1975) ako základný materiál používa železo, staré cisterny, kovové stojany lámp, ale hlavne najrôznejšie rúry a rúry. Rýdzo úžitkové predmety premieňa – av podstate recykluje – do podoby monumentálnych sôch a objektov, ktoré sa stávajú súčasťou verejného priestoru, architektúry i krajiny. „Majú v sebe zakódované niečo, čo je blízke aj ľuďom, ktorí inak súčasné umenie, obzvlášť abstraktne zamerané, nevyhľadávajú. Predovšetkým sú však krásne,“ zamýšľa sa v knihe kritik umenia Petr Volf. Jedinečné sochy sú zachytené na fotografiách Salima Issy a autorom grafickej podoby publikácie je Anna Issa Šotolová.