Sugestívna a ojedinele otvorená spoveď sudetského Nemca, rodáka z Bruntálu, ktorý sa doposiaľ nezmieril s „odsunom“ či „vyhnaním“ pôvodného nemeckého obyvateľstva z českého pohraničia. Rudolf Schnittner, ktorého materinským jazykom je nemčina, sa až do ilegálneho odchodu z Československa v roku 1965 cítil byť mnohými koreňmi spojený s českým národom a jeho kultúrou, ktorú si v imaginárnych listoch svojmu českému priateľovi Jendovi evokuje, ale ku ktorej je zároveň aj kritický. najmä k súčasnosti) z pohľadu človeka, ktorý síce nenašiel v Nemecku svoj nový domov, ale prinajmenšom zázemie, nadhľad a odstup od českej reality. Schnittnerov konfesijný text je dielom niekoľkonásobne sklamaného a zraneného človeka, vyhnaného z rodného Rumburska, vypovedaného z česko-nemeckej kultúry, ktorá ešte kvitla v predvojnových rokoch a už druhá svetová vojna aj Benešove dekréty ťažko postihli alebo dokonca rozvrátili. Schnittnerove epistolárne texty majú občas až dramatikcý a románový charakter, okrem iného daný tým, ako sa v nich prelína minulosť s prítomnosťou, návraty do priestoru spomienok a nostalgie so súčasnými autorovými návštevami Prahy a Čiech, kde si ľudia doteraz nevyjasnili vzťah k nemeckému živlu, jeho histórii a kultúre. Schnittnerova kniha je autentickým svedectvom a cenným vkladom do obnovovaného česko-nemeckého dialógu.