Autor sa v knihe zaoberá dielom Vladimíra Raffela, spisovateľa-lekára, ktorý dal nakoniec pred literatúrou definitívne prednosť lekárskemu povolaniu. Jeho dielo je ohraničené rokmi 1927 a 1930 (ak nepočítame poviedkové a fejtónové texty v časopisoch a drobný spisok Ideál harmonického človeka, vydaný pod pseudonymom Karol Nešeda), ktoré nepredstavujú obdobie nijako rozsiahle. V literárnych dejinách napriek tomu Raffel zanechal nezmazateľnú stopu. Autor tejto knihy sa rozhodol sústrediť práve na túto stopu literárnu, na analýzu a interpretáciu konvolutu Raffelových diel, ktorá zahŕňa ako knižne vydané poviedkové súbory, román aj spomínaný úvahový spis, tak časopisecky uverejnené poviedky, básne, preklady, fejtóny-eseje i recenzie, Raffel prispieval do rôznych periodík až do roku 1936, ako aj rukopisné texty z autorovej pozostalosti. Pozornosť je ďalej venovaná tiež dobovým i súčasným reflexiám Raffelovej tvorby, z ktorých vyvstávajú všeobecnejšie otázky týkajúce sa vzťahu špecifických rečových aktov autora a dobového diskurzu, akéhosi stretávania sa dobovej reči. Literárne dejiny Vladimíra Raffela nehodnotia nijako nepriaznivo, všímajú si ho však len veľmi zriedka. Hoci sa spisovateľ bezpochyby dotýkal tém aktuálnych pre československú modernu 20. rokov, zostalo pre neho miesto zaujímavého, ale trochu podivínskeho solitéra, prinajlepšom akéhosi modernistického zjavu. Predkladaná kniha snáď čitatelia ukáže, že intelektuálny a umelecký vesmír tohto spisovateľa bol oveľa bohatší.