Ernst Jünger odchádza do prvej svetovej vojny ako dobrovoľník, potom čo vo svojich devätnástich opúšťa nenávidené štúdiá. Jeho rozhodnutie nie je politického ani nacionalistického rázu, ale rýdzo egoistickej povahy a je výsledkom adolescentnej túžby po skúsenostiach a dobrodružstve. Po celú dobu pobytu na fronte si poctivo vedie denník. Od prvého okamihu v zákopoch na prelome rokov 1914/1915 až do začiatku septembra 1918, kedy je po svojom poslednom zranení prevezený späť do Nemecka.

Ťažko nájdeme iný denník, ktorý by prvú svetovú vojnu dokumentoval po takú dlhú dobu as takou intenzitou, vďaka tomu sa stáva kronikou života na fronte a unikátnym svedectvom doby.