Pardubický básnik Miloš Vodička je spriaznený s duchovnou a literárnou generáciou, ktorá sa v šesťdesiatych rokoch zoskupila okolo bratov Vokolkov. Náležal k nej napr. predčasne zosnulý Jiří Pištora, Petr Kabeš alebo Jiří Gruša. Tragický spodný tón Vodičkovho lyrického diela predznamenalo uväznenie jeho otca, keď mal básnik iba dvanásť rokov. Vodičkov otec bol spoluväzňom Jozefa Palivca, Bedřicha Fučíka, Jána Zahradníčka alebo Františka Křeliny. A bolo to okrem iného práve Záhradníčkovo Znamenie moci, ktoré priviedlo Miloša Vodičku k poézii. Ďalšou inšpiráciou a iniciáciou bola tvorba Jiřího Kolářa, Jana Zábrany, Karla Hynka, Zbynka Havlíčka alebo poézie experimentálne, majúce ťažisko v jazyku av spôsobe jeho prezentácie ako výsostne lyrického prostriedku. Od vydania prvotiny Vietor okolo tepien (1965) publikoval do roku 1989 Vodička deväť básnických kníh, z ktorých zrejme najznámejšia je zbierka Čarodejnice z Blois z roku 1969. Na túto žatvu, znovu uverejnenú vo zväzku Básne (Host, 1997) nadviazal. Nápory pamäte (1995), v mnohom signalizujúce životné bilancovanie.<br>Teraz predkladá takmer sedemdesiatročný básnik osobitý pokus o memoáre v knihe Wilsonova hmlová komora. Hoci sú jeho pamäti chronologickým líčením životných udalostí a vĺn dobrých a zlých periód, nezaprú výsostného básnika, ktorý vie cizelovať detail a naopak vnímať svet okolo seba v globálnych súvislostiach. Ich nespornou prednosťou je lakoničnosť, zmysel pre skratku a sebairóniu az každej vety vyžarujúcej pevný étos a postoj napriek všetkým udalostiam dejinným i súkromným, ktorými autor prešiel.