Román je autorovou druhou knihou venovanou matke, jej chorobe, umieraniu a smrti. Po Pomocných slovesách srdca z roku 1985 tentoraz koncipuje dielo na väčšej ploche a skúma vzťahy medzi napohľad nezávislými oblasťami: opisuje nielen vzťah matky a futbalu, smrti a futbalu, ale aj hry a sveta, hry a písania, života a literatúry, hovorenia a myslenia, tela a krajiny, futbalu a agresie.

Esterházy aj tu uplatňuje svoje osvedčené prostriedky: jazyk prezentovaný ako automatický, metaforickosť, asociatívnosť, (seba)iróniu, sebareflexiu, definičný úmysel a jeho parodovanie, úmyselné používanie ošúchaných fráz a i. Napriek pochmúrnej téme a osobnej citovej zaangažovanosti z diela srší autorov nezdolne pozitívny vzťah k životu.