Žigmund Luxemburský bol druhorodený syn cisára Karola IV., rímsky kráľ a cisár, ktorého skráne zdobili aj uhorská a česká kráľovská koruna. Takmer polstoročie patril k najväčším a najúspešnejším vládcom neskorého stredoveku a predovšetkým v Nemecku a Maďarsku ho považujú za jedného z najvýznamnejších panovníkov. Vyriešil dlhú pápežskú schizmu, usiloval sa o reformu cirkvi, vykonával skutočne európsku politiku, posilnil postavenie rímskej ríše i jej vládcu a nakoniec dosiahol aj zmierenie katolíckej cirkvi s husitskou. V Čechách sa naopak vždy tešil povesti „líšky ryšavej“, ktorá mnohokrát oklamala a podviedla svojho brata Václava IV., vylákala do Kostnice a nechala upáliť Jána Husa a viedla proti husitom dlhé a kruté vojny, ktoré úplne zdevastovali krajinu. Ani potom, čo skutočne zasadol v roku 1436 na český kráľovský trón, neprejavil sa ako panovník, ktorému skutočne leží na srdci blaho a prospech jeho zeme. Už súčasníci charakterizovali Žigmunda Luxemburského ako „muža dvoch tvárí“, ktorý vždy sledoval predovšetkým vlastný prospech a neváhal klamať aj podvádzať, ale bol tiež schopný kompromisu a po svojom otcovi majstrom diplomacie. Stal sa tak v mnohých smeroch jeho dôstojným pokračovateľom a ako prvý prišiel s ideou vytvorenia „podunajskej monarchie“ z českých, rakúskych a uhorských krajín, ktorá sa stane účinnou hrádzou proti osmanským výbojom aj proti odstredivým tendenciám v nemeckých oblastiach. V mnohom tak predbehol svoju dobu – možno práve preto bol a je rovnako nekriticky obdivovaný a velebený ako odsudzovaný a ohováraný…