Bitka o Stalingrad bola najvýznamnejším a rozhodujúcim stretnutím nemeckých a sovietskych vojsk na východnom fronte. Bola nielen obrovskou opotrebovávacou bitkou, ale aj psychologickým stretnutím dvoch maximálne koncentrovaných vôlí. Išlo o oveľa viac ako o jedno mesto. Vojaci, ktorí sa do seba zúrivo zahryzli v hromadách sutín z domov, v ktorých ešte nedávno žili ľudia, na donekonečna rozrývaných svahoch Mamajovej mohyly, v odpadových kanáloch, deň odo dňa chápali viac a viac, čo je v stávke. V nepretržitých zrážkach stoviek malých úderných skupín narastala do absolútnej hodnoty fyzická aj psychická odolnosť, iniciatíva, zodpovednosť a vynaliezavosť aj toho posledného pešiaka. Osud mesta visel na vlásku. Obrancovia držali miestami už len uzučký prúžok brehu, z ktorého mohli byť zmetení jediným úderom. Do krajnosti vyčerpaní vojaci, trosky pôvodných jednotiek, však ďalej viedli svoju svätú vojnu. Línia bojov bola tisíckrát zalomená čiara bez prestania meniacu podobu. Neboli tu dva fronty a medzi nimi krajiny nikoho – len trojrozmerný labyrint, v ktorom sa úderné skupiny vzájomne napádali spredu aj zozadu, sprava aj zľava, zhora aj zdola…