Prvé pokusy s hromadným usmrtením ľudí za pomoci pojazdných plynových komôr uskutočnili nacisti v roku 1939. Najprv umierali duševne a mentálne postihnutí Nemci a Rakúšania, uprostred vojny už boli vybíjané celé tábory sovietskych zajatcov a civilistov. Plynové vozidlá sa stali vrcholom mobility a efektívnosti nacistického vyhladzovacieho systému. Státisíce ľudí boli zavraždené v poľskom Chelmne, bieloruskom Malom Troštinci či srbskom Belehrade bez toho, aby sa ich musela dotknúť ruka vrahova. Organizované smrti neunikli ani ľudické deti, tisíce československých Židov, alebo stovky pacientov psychiatrickej liečebne v Dobřanoch pri Plzni. Zvrátená tvorivosť technológov konečného riešenia fascinuje svojou jednoduchosťou a chladnokrvnou účinnosťou. Mnohé zo spáchaných zločinov sa naplno vyjavilo až po desaťročiach, počas súdnych procesov s chytenými páchateľmi, ktorí ale až príliš často unikli zaslúženému trestu.