Po vojne sa Felix Weinberg, aby vôbec dokázal ísť ďalej, rozhodol potlačiť svoje spomienky a neobzerať sa späť. Málokto by uveril, že uznávaný vedec a univerzitný profesor fyziky ako dospievajúci chlapec prešiel peklom koncentračných táborov a prežil aj pochod smrti. Po šesťdesiatich piatich rokoch sa odhodlal svoj príbeh spísať, urobil tak ale s nečakaným nadhľadom. Len tak sa mohol vrátiť k udalostiam, ktoré ho pripravili o milovanú mamičku, malého brata i všetkých ďalších príbuzných. Zostal mu len otec, ktorý ešte pred okupáciou Československa uviazol v Anglicku. Spolu si tam napokon vybudovali nový život. Mal som veľmi šťastné detstvo. Skončilo sa však príliš skoro a príliš kruto vinou Adolfa Hitlera, ja však verím, že práve na detstve záleží najviac. Spomienky naňho vytvárajú v mysli akúsi ulitu bezpečia a radosti, do ktorej sa môže človek v dobách utrpenia stiahnuť. Moja ulita bola plná krásnych spomienok a istoty, že ma moji blízki zbožňovali a milovali.