Prečo čítať ďalšiu knihu o holokauste? Pretože rozpráva o súčasnosti. O tom, že radi veríme ilúziám. O rodičovskej láske. O osamelosti a boji s pocitom ukrivdenosti. Táto reportáž by nemala vo vašej knižnici chýbať – tým skôr, že ste tú knižnicu pravdepodobne kúpili v IKEA.

Keď sa pred niekoľkými rokmi dostali na verejnosť informácie o minulosti Ingvara Kamprada, zakladateľa IKEA, o jeho stykoch a podpore švédskych fašistov, verejne vystúpil s prosbou o odpustenie, napísal list svojim zamestnancom a svoju prosbu opakoval v mnohých rozhovoroch. Historická reportáž Elisabeth Asbrink A stromy vo Viedenskom lese stále stoja vo Švédsku vyvolala škandál ešte pred zverejnením. „Všetci milujú mýty o svojej histórii. Najviac sa nás dotkne, keď niekto na denné svetlo vytiahne zabudnuté príbehy spojené s holokaustom a antisemitizmom,“ napísal Wojciech Orliński.
524 listov, ktoré židovskí rodičia posielajú svojmu synovi z Viedne do Švédska, kam ho poslali, aby ho zachránili – jediný z rodiny prežil, ale aj v tejto severskej krajine sa musel stretávať s antisemitizmom. Kniha je trpkým pokusom autorky vyrovnať sa s mýtom o Švédsku tridsiatych rokov – mýtom o krajine rovnosti, solidarity a pokroku. Napriek tomu však pre ňu niekoľko stoviek „rasovo cudzích“ utečencov predstavuje ohrozenie spoločenského blahobytu. Švédsky antisemitizmu tridsiatych rokov nie je žiadnym tajomstvom, ale až autorka ukázala, akými samozrejmými, necitlivými a krutými činmi sa prejavoval. Upozorňuje tiež na to, do akej miery sa vo švédskej, ale nielen vo švédskej spoločnosti, podarilo vytlačiť z povedomia zodpovednosť za holokaust. Historická reportáž A stromy vo Viedenskom lese stále stoja je tiež knihou o súčasnosti, pretože „poukazovanie na hanebnú minulosť nás robí citlivejšie k drámám, ktorá sa odohráva pred našimi očami – dráma utečencov v súčasnom svete“. Rasizmus nezomrel, len zmenil jazyk. Pojem „horšie rasy“ nahradila „cudzia kultúra“.