Posledné geto je zrozumiteľným, pútavým aj bolestným čítaním o tom, ako vyzeral život väzňov v Terezíne. Každodennosť, ktorú Hájková čitatelia predkladá, nemá podobu sentimentalizujúce fotografické momentky. Nejedná sa o únik z krutej reality života v gete do poslednej bašty neskaleného ľudstva. Autorka ponúka pohľad do mnohovrstevnatej minulosti, akejsi minulej prítomnosti, kde je základnou charakteristikou ľudí aj vo veľmi vypätých situáciách ich vlastné konanie. Starostlivá práca s obrovským množstvom osobných svedectiev a dokumentov tvorí základný kameň úspechu tejto knihy. A hoci Hájková čitatelia predkladá vrchovatú mieru výpovedí, mien a situácií, pomerne hladko sleduje hlavnú výkladovú linku. Ukážky spomienok nemajú povahu obyčajného vŕšenia dôkazov, pod ktorých ťarchou by mal čitateľ rezignovať na vlastné uvažovanie. Prínos Posledného geta sa však nevyčerpáva s novým výkladom histórie Terezína. Hájková v knihe opakovane konštatuje, že jej prácu možno čítať aj ako ukážku, ako analyzovať väzenské spoločenstvá, či dokonca spoločnosti v extrémnych podmienkach.