Obsiahle autobiografické dielo líči osudy Goetheho počas jeho pobytu v Taliansku v rokoch 1786 až 1788. Dôverné stretnutie s úplne novým svetom a predovšetkým s antikou znamenalo tvorcovo znovuzrodenie. Cestopis nie je len dokumentom o jednej etape jeho života, ale aj svedectvom o stredomorskej krajine, o jej duchovnom ovzduší, prírode, o umení, ktoré táto krajina dala v priebehu dlhých storočí svetu a ktoré bolo pre básnika zo „severu“ povzbudzujúcou vzpruhou. Mestá aj umelecké diela, ktoré Goethe popisuje, väčšinou ešte existujú, hoci väčšinou už v premenenej podobe. To či ono umelecké dielo sa však dnes už nachádza inde, niektoré obrazy sú atribúované iným autorom, mnohé antické sochy sa inak vykladajú. Preto môžeme dnes Goethovu Taliansku cestu vnímať nielen ako hlboko ukotvený cestopis, ktorý ako u všetkých veľkých autorov prerastá v dielo širšieho než len cestovateľského významu, ale aj ako výzvu na pútavé zoznamovanie s Talianskom, na dobrodružstvo poznania, na prepátrávanie nových súvislostí.