Najkrutejšia väznica v stalinskom Československu bola v Leopoldove. Dňa 2. januára 1952 sa tam odohral legendárny útek. To, čo sa najskôr zdalo nemožné, sa rýchlo premenilo na jeden z najnapínavejších a najsilnejších príbehov, aké kedy komunistická ČSR zažila. Zo starej pevnosti, postavenej kedysi na obranu proti Turkom, utiekla šestica politických väzňov – päť Čechov a jeden americký Slovák -, z ktorých hneď päť tu malo stráviť zvyšok života. Prvý z troch zväzkov sa zameriava na osudy hlavných aktérov, ktorí preukázali nevšednú odvahu. Jednotlivé kapitoly zachytávajú odbojovú činnosť aktérov, pokiaľ nejaká bola, širokú škálu spolupracovníkov, zatknutie, pobyt vo väzbe a výsluchy, súdne procesy, v ktorých boli odsúdení na tresty smrti, ktoré boli neskôr zmenené na doživotie. Popisuje ich väzenskú anabázu až po pobyt v Leopoldove, najstráženejšej väznici v krajine, kam doputovali ako najťažší zločinci. Druhý zväzok pojednáva o samotnom úteku z Leopoldova. V päťdesiatom piatom roku sa z odvážnych mladých mužov, politických väzňov, stali utekajúci štvanci. Každý chybný krok znamenal nebezpečenstvo zatknutia. Ich anabázy na úteku vypovedajú o stave vtedajšej českej a slovenskej spoločnosti mnohé – ak sa za vojny vedelo, komu sa dá veriť a pred kým sa mať na pozore, teraz nebolo často zrejmé, na koho strane kto stojí, ako sa kto zachová. Tretí zväzok líči pomery v starej pevnosti, kde trpkosť a každodennú ťažobu existencie v päťdesiatych rokoch pociťovali muži rôzneho presvedčenia, vyznania, povolania a veku. V ťažkej dobe, keď sa uplatňovalo „triedne“ poňatie trestu a náčelníci väznice s dozorcami boli inštruovaní, že s odsúdenými nemajú mať žiadne zľutovanie, si tu prežili svoje. Jednotlivé kapitoly popisujú, kto sa ako za mrežami správal, ako prebehla vzbura v Leopoldove v auguste 1955 a aký odkaz vyslali väzni na Západ. Záverená kapitola je trúchlivou bilanciou – ktorí muži už bránou väzenia neprešli a zomreli za mrežami napĺňajúce tak dobové tvrdenie, že do Leopoldova sa vchádza az Leopoldova vynáša.