Kniha skúma medziľudské vzťahy a vzorce správania v rokoch 1937 až 1938 v Sovietskom zväze, teda v období veľkého teroru. Na osudoch jednotlivých zamestnancov troch veľkých moskovských tovární autorka ukazuje, ako masové operácie (zatýkanie určitých skupín obyvateľov) a výzvy vedúcich predstaviteľov komunistickej strany na odhaľovanie „skrytých nepriateľov“ uviedli do pohybu dynamiku teroru, pred ktorého deštruktívnou silou nakoniec nebol nikto v bezpečí.
Záplavy udania a štvanice na „maskovaných záškodníkov“ vytvorili z bežného pracovného prostredia pascu, do ktorej sa mohol chytiť ktokoľvek. Bez ohľadu na dôkazy či lojalitu voči strane. Obvinenia na základe spoločenských väzieb potom rozširovali počet postihnutých o rodinných príslušníkov, spolupracovníkov a známych.
Autorka síce nespochybňuje zodpovednosť politických elít na čele s JV Stalinom, zároveň ale ukazuje, že „obyčajní ľudia“ neboli iba obeťami teroru. Revinivosť medzi jednotlivými pracovníkmi, osobné konflikty i obranné stratégie, ako napr. preventívne udávanie, naopak pomáhali roztáčať kolesá teroru a po istú dobu znemožňovali z neho nájsť akékoľvek východisko. Goldmanová tak prostredníctvom príbehov konkrétnych ľudí presvedčivo polemizuje s totalitaristickým poňatím – v českom prostredí stále populárnom – rozdeľujúcom spoločnosť stalinskej (či všeobecne komunistickej) diktatúry na aktívnych ovládajúcich a pasívnych ovládaných.