Životica: malá dedina uprostred Tešínskeho Sliezska. Po Mníchove zabraná Poľskom, po 1. septembri 1939 sa ako dobyté územie stáva súčasťou Ríše.

Počas vojny tu panovali úplne iné pomery ako v protektoráte. Prebiehala tu najväčšia germanizačná akcia v Európe. Kto sa nepodvolil, bol vysídlený alebo skončil v lágri. Účasť na verejných popravách bola povinná. Stanný súd zasadal takmer nepretržite – často priamo v bloku smrti neďalekého koncentračného tábora Auschwitz (Osvienčim).
Starosta Životíc zaujal jednoznačný postoj: pestoval vrelé vzťahy s nacistickými pohlavármi as obyvateľmi obce začal hovoriť nemecky.
V atmosfére všadeprítomného strachu sa Životickí snažili vydržať do konca vojny. Nepodarilo sa im to. V noci zo 4. na 5. augusta 1944 zastrelili partizáni v miestnom hostinci troch príslušníkov gestapa.
Nasledovalo tragické ráno 6. augusta, počas ktorého gestapo zavraždilo tridsaťšesť mužov zo Životíc a okolia. Niektorí z nich zomreli pred očami svojich blízkych. Iní neďaleko, pretože ich gestapáci nútili bežať. „Zastrelený na úteku“, stálo potom v hlásení.
Podľa veliteľa zásahu Guida Magwitza to mala byť „krvavá pomsta za zavraždených kamarátov“. Pojal ju vskutku dôkladne, pretože odvetné akcie pokračovali až do februára 1945. Počas nich zomreli ďalší ľudia, desiatky ich boli odvlečené do koncentračných táborov. Vrátili sa štyria. Vzhľadom k počtu obyvateľov patrí Životica k najpostihnutejším obciam na území Českej republiky.
A predsa ich tragédia upadla do zabudnutia.

Karin Lednická ten príbeh znova privádza k životu. Kombinuje prepis rozprávania pamätníkov a dokumentárnu časť, pri ktorej čerpá zo starostlivých rešerší.
Text sprevádza bohatá obrazová príloha, ktorá podčiarkuje autentickosť zaznamenaného.