Príbeh o strete dvoch skladateľov, neskrotnom talente a túžbe umlčať Boží hlas.

Viedeň pochmúrnych novembrových dní roku 1823. Hudobný skladateľ Antonio Salieri, ktorý sa desiatky rokov tešil sláve a obdivu najvyšších spoločenských kruhov monarchie, zostáva na sklonku svojho života zabudnutý a opustený. Sám so svojim temným tajomstvom…

A pritom všetko malo byť inak. Od mladosti mal Salieri jedinú túžbu skladať hudbu na slávu Božiu. A skutočne mohol žiť a komponovať kolísanie sladkým vedomím priazne Stvoriteľa – získal miesto pri cisárskom dvore a tvorba mu prinášala peniaze aj uznanie. Kým sa neobjavil Mozart. Nafúkané, nezrelé decko, obscénny živočích, ktorý kašle na spoločenský poriadok a do centra pozornosti stavia len seba a svoju hudbu. Svoju hudbu. Okamih, keď ju Salieri prvýkrát počul, pre neho znamenal nemilosrdné prezrenie. Nie jeho, ale Mozarta si Boh vyvolil, aby skrze jeho dielo zjavoval svoju veľkosť. Prečo? Prečo obdaril geniálnym nadaním primitívneho, sebastredného mladíka a oddanému Salieriemu nechal nahliadnuť vlastnú priemernosť? Na túto krutú nespravodlivosť sa rozhodne dvorný skladateľ odpovedať bojom. Nie s Mozartom, ale so samotným Bohom. Tým, že zničí jeho miláčika, Amadea. Ale ani Wolfgangov spoločenský úpadok, ani jeho choroba a smrť, ktorá Salieri pripisuje svojej nevraživosti a svojim intrigám, nemôžu zničiť Mozartovu večnú hudbu ani zabrániť, aby práve ona dávala ľuďom znova a znova pocítiť dotyk neba.

Napriek tomu, že v skutočnosti bol vzťah oboch skladateľov korektný či dokonca priateľský, dráma Petera Shaffera a neskôr predovšetkým oscarový film Miloša Formana urobili z Mozarta a Salieriho symboly božského talentu a ťažkopádnej snaživosti, ktorých stret práve jedinečná hudba povyšuje z prízemnej nevraživosti na boj o priazeň Nej. Nielen dramatický, ale práve aj hudobný potenciál diela bol impulzom na rozhlasové spracovanie. Inscenácia vychádza zo Shafferovho textu v preklade Martina Hilského.