Tyl – Hálek – Adámek – Vrchlický – Jirásek – Mrštíci – Preissová – Hilbert – Kvapil – Dyk – Mahen – Čapek – Medek – Langer – Topoľ atď.: Česká dramatika funguje v predkladanej štúdii nielen v prísnom zmysle istého umeleckého žánru, ale poukazuje súčasne českej histórii chápanej ako dráma.
Východiskom je teda presvedčenie, že istá suma dramatických textov predstavuje svojráznu (aktívnu) projekciu premýšľania, ktoré súvisí so skutočne sa odvíjajúcim (historickým) príbehom. Táto vlastnosť má čo robiť so symbolizačnou potenciou umeleckých prejavov istej úrovne. V tom zmysle sa aj tu problematika hrdinu skúma vo vzťahu postavy umeleckého diela a hrdinu ‚v skutočnosti‘. Základom skúmania je interpretácia drám, ktoré takéto porovnanie umožňujú a ktoré už tým preukazujú svoju platnosť v kontexte slovenskej kultúry.