Kniha venovaná dramaturgickým rozborom piatich hier Karla Čapka (Lúpežník, RUR, Vec Makropulos, Biela choroba, Matka) vznikla z dvoch podnetov, ktoré spolu úzko súvisia. Tým prvým je autorkino presvedčenie o vrcholnej kvalite, ktorú má české divadlo ukryté v dramatickej tvorbe Karla Čapka – az ktorej pritom neťaží, z ktorej sa neteší, ktorou sa nepyšní. Ktorá ako by bola ukrytá tak dobre, že o nej snáď ani nevie. Druhý podnet predstavuje potom presvedčenie o akútnej celospoločenskej potrebe vedomia národnej kultúry ako súčasti kultúrnej ekológie, ku ktorého posilneniu v dnešnej dobe – z tohto hľadiska skôr krušné – chce kniha tiež prispieť.
V tomto zmysle si želá byť aj príspevkom k budovaniu kultúrneho kánonu ako zásadne dôležitého predpokladu dorozumenia v rámci každého spoločenstva. Nebezpečenstvo, ktoré vyplýva z jeho absencie, je evidentné a týka sa samotnej existencie kultúry – ktorej úroveň súvisí priamo s úrovňou života tohto spoločenstva aj v zmysle jeho seba-vedomia (a potom samozrejme aj sebavedomia).
Je zrejmé, že bez kritického osvojovania dedičstva minulých generácií nie je také seba-vedomie (a sebavedomie) vôbec mysliteľné. A je tiež zrejmé, že podmienkou skutočne kritického osvojovania je vnímavosť k tomu, čím k nám prihovára naše dedičstvo a (tiež) čo nám zabraňujú postrehnúť naše predsudky, ktoré súvisia s mentalitou orientovanou iba k súčasným ‚módnym trendom‘ – v rámci ktorých sa ( napodiv?) starým predsudkom tak darí.