Po druhej svetovej vojne sa v rakúskej spoločnosti presadila oficiálna doktrína o Rakúsku ako prvej Hitlerovej obete. Až v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa spisovatelia začínajú zaoberať kritikou nacizmu vo zvýšenej miere a svoj občiansky protest vyjadrujú aj kolektívne a verejne. Výnimku predstavovali autori Viedenskej skupiny a Ernst Jandl, ktorí svojou tvorbou reagovali na holokaust už v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Kniha sa venuje v prvom rade dramatickej tvorbe autorov tejto skupiny, Ernsta Jandla a Elfriede Jelinek, ktoré spája experimentálna poetika a súčasne téma kritiky nacizmu, všeobecnejšie potom témy násilia a vojny, ktoré sa autori snažia uchopiť štylizáciou svojich divadelných (v Jandlovom prípade tiež textov. Rakúske experimentálne divadelné texty je nutné vnímať v kontexte rakúskej filozofickej a literárnej tradície kritiky jazyka, ktorá doposiaľ podstatne ovplyvňuje vzťah rakúskych spisovateľov k jazyku ako takému.