Jezuitské divadlo malo primárne vzdelávaciu a výchovnú funkciu a bolo zakomponované do rádového školského systému, ktorého ciele možno zhrnúť do súslovia docta pietas (učená zbožnosť, resp. učenosť a zbožnosť). Publikácia sa snaží ukázať, akú úlohu hralo divadlo vo vzdelávaní a výchove na prelome humanizmu a baroka.
Zaoberá sa tiež tým, ako sa v rádovej dramatickej tvorbe odrážali nové formy zbožnosti podnietené ignaciánskou spiritualitou. V neposlednom rade sa jej autor pokúša vysledovať, akú úlohu malo jezuitské divadlo pri odovzdávaní ideálov a praxe antickej literatúry a vzdelanosti, a to najmä svojou orientáciou na antické predlohy a vyrovnávaním sa so zásadami klasickej poetiky a rétoriky.