Mizanscéna predstavuje všetko, čo sa vo filme objaví pred kamerou – a to, čo si po skončení filmu pamätáme najlepšie. Je to však pojem, ktorý sa vzpiera jednoznačnej definícii a nesie v sebe určitý nádych tajomstva. Práve to fascinuje filmového kritika a teoretika Adriana Martina, ktorý sa snaží vystihnúť jeho mnohosť a vnímanie problematiky v rámci rôznych jazykových tradícií a kultúrnych skúseností. Rovnakou mierou sa venuje histórii filmu aj filmovej kritiky. Hovorí o bezprostrednom vplyve mizanscény na diváka oddelene od rozprávaného príbehu. Hľadá a popisuje mieru, formu a pravidlá hry. Ako nás mizanscéna ovplyvňuje ako divákov? Ako pomáha autorovi pri vyjadrení myšlienky? Je možné vytvoriť mizanscénu nezávislú od príbehu? Je mizanscéna prvok, na ktorom je možné stavať plnohodnotnú analýzu?