Kniha predstavuje tri pozoruhodné byzantské literárne experimenty vzniknuté v 9. a 12. storočí: Verše o Adamovi Ignatia Diakona, Mačkomyšú vojnu Th eodóra Prodroma a Dramation Michaela Haplúcheira. Označenie „kvázidramata“ síce literárnou formou odkazuje k dráme, ale diela pravdepodobne neboli určené na scénické prevedenie – potreba divadla sa v Byzancii nasycuje skôr nepriamo v rôznych prejavoch teatrality.
Uvedené diela nadväzujú výrazovými prostriedkami na antickú tragédiu, ale zasadzujú ju do nového kontextu, či už je to kontext kresťanský a vzniká tak biblická dráma, alebo je tragédia parodovaná, či sú dokonca využité komediálne postupy aristofanského rázu k dobovo aktuálnej diskusii o spoločenskom postavení. Vynikajú dramatickými a potenciálne aj divadelnými kvalitami a svedčia o vzdelaní, nadaní, vynaliezavosti i zmysle pre humor svojich autorov, o vlastnostiach toľkokrát byzantským učencom upieraných.