Na tento príbeh som narazil náhodou… V prvej polovici roku 2013 som bol piatu sezónu režisérom, dramaturgom a umeleckým šéfom v Divadle Šumperk. Dramaturgickým refrénom mojej koncepcie bolo uvádzanie inscenácií s lokálnymi námetmi. Po Zániku samoty Berhof, Eskymo Welzlovi alebo napríklad hre Voda nie je víno a Priessnitz nie je Schroth sme s Jaroslavom Rudišom naplánovali na sezónu 2013/14 nový príbeh o Aloisovi Nebelovi. Bolo asi desať dní do uzávierky dramaturgického plánu a zrazu na mňa z úvodnej stránky spravodajského portálu vyskočil titulok „Choroba mu skrútila telo, ŠtB sa však nebál“. Pod ním bol popísaný neuveriteľný príbeh neobyčajne silného ducha v úplne bezmocnom tele. Začal som zháňať Julkovu mamičku a pritom zisťoval, že táto výnimočná postava je v malom severomoravskom mestečku takmer neznáma. Napriek tomu som vďaka Dane Vargovej, ďalším pamätníkom a archívnym materiálom zohnal dosť informácií, ktoré sľubovali vzrušujúcu, silnú, tragikomickú inscenáciu. Hra Julek teda medzi plánovanými premiérami nahradila Aloisa Nebela. V zastupiteľstve mesta Šumperk bola však už niekoľko týždňov sformovaná bizarná skupina komunistov, sociálnych demokratov a politikov z ODS a Solidarity Jany Bobošíkovej, ktorí sa rozhodli, že treba vymeniť vedenie divadla. Mesiac pred koncom sezóny sa podarilo dosiahnuť odvolanie riaditeľa Reného Sviderského a nový konateľ spolu s novým riaditeľom divadla následne zrušili moju pracovnú pozíciu ako nadbytočnú. Julek bol stiahnutý z pripravovaného repertoáru. Scenár som napriek tomu dopísal a niekoľkokrát uviedol formou scénického čítania. Cez prázdniny roku 2014 som sa rozhodol použiť hru o Júliu Vargovi ako základ ku komiksovému scenáru. Od začiatku som vedel, že príbehu budú najlepšie sedieť ilustrácie Martina Jabúrka. Na jeseň sme pripravili prvých pár strán a mali sa do práce pustiť naplno od marca nasledujúceho roku. Vo februári 2015 ale Martin tragicky zomrel. Aby jedna z jeho posledných prác neskončila iba ako jedna zo zložiek v počítači, rozhodol som sa osloviť niekoľko našich spoločných priateľov, vynikajúcich výtvarníkov, a každý z nich po svojom dorobil to, čo Martin nestihol. Táto kniha má teda byť poctou dvom výnimočným osobnostiam, ktoré zažili podobne krátky, podobne ťažký, a napriek tomu podobne úžasný život – Juliu Vargovi a Martinovi Jabůrkovi. Ondrej Elbel