Zásah policajných zložiek proti demonštrantom 17. novembra 1989 sa odohral priamo pod oknami Národného divadla, ktoré sa tak – pokoľkokrát už v dejinách! – symbolicky stalo očitým svedkom počiatku spoločenských zmien v celej krajine. Kniha Spätné zakreslenie cesty, v ktorej rozprávame príbeh Činohry Národného divadla od konca roku 1989 až do roku 2015, sleduje, ako sa spoločenské udalosti premietali do divadelného organizmu a javiskového diela. Dynamická doba zahŕňala proces otvorenia hraníc, majetkovej reštitúcie, znovuotvorenia otázky vzťahu Čechov a Nemcov, privatizácie, vyrovnania s totalitami, rehabilitácie umlčených umelcov, návraty z emigrácie, rozdelenia Československa, finančnej krízy, politickej aféry a pády vlád, vstup do Európskej únie. Politické dianie v krajine bolo sprevádzané debatou o zmysle a význame Národného divadla v prúde globálnych zmien. Pôsobenie troch ponovembrových šéfov Činohry ND, Ivana Rajmonta, Jozefa Kovaľčuka a Michala Dočekala, je príbehom hľadania odpovedí na otázku „čím je národu Národné divadlo“ tak, ako sa vyvíjala počas 25 rokov slobodnej spoločnosti. Činohra však premieňa aj štýl, poetiku, nástroje a prostriedky umeleckého výrazu. Sledujeme nástup nových hercov a režisérov a hľadanie tvaru, ktorý by spojil do inscenačného celku výrazné prejavy osobností s rozličným doterajším zázemím. Režiséri, ktorí prišli z divadiel, ktoré boli doteraz s publikom v sprisahaneckom vzťahu, hľadajú spôsob, ako osloviť divákov oficiálnej scény; s týmto procesom úzko súvisí aj úsilie o vznik súčasných dramatických textov. Priebežným hlasom, ktorý znie za umeleckým usilovaním, je hlas kritiky, v ktorom zaznievajú ako splnené aj sklamané očakávania publika, tak aj premyslené interpretácie inscenácií. Kritický viachlas je ale aj hlasom médií a spoločenských nálad