V druhej polovici 40. rokov 20. storočia, kedy Miloslav Ištvan začal študovať kompozíciu na Janáčkovej akadémii múzických umení, sa nálada v Európe stále niesla na vlne určitého povojnového optimizmu. Československo sa vynorilo z deštruktívneho zmätku II. Svetovej vojny v politickom chaose, z ktorého vzišli víťazne komunisti. Ich vízia budovania lepších zajtrajškov a antifašistická rétorika nadchli veľkú časť vtedajšej spoločnosti. Ištvan bol v tej dobe silne inšpirovaný folklórom svojej krajiny, pričom silný vplyv na jeho tvorivý rast malo aj štúdium partitúr a počúvanie prác Janáčka, Bartóka a Prokofjeva. V priebehu 50. rokov sa Ištvan ponoril pod povrch mladického nadšenia a začal experimentovať s vlastným hudobným jazykom. Neskôr, v 60. rokoch skladateľ sformuloval tieto inovácie do jedinečného teoretického systému „Metóda montáže izolovaných prvkov v hudbe“, čím prehĺbil rozpor medzi vlastným štýlom a oficiálnymi požiadavkami „socialistického realizmu“. Po sovietskej invázii do Československa v roku 1968 zažíval Miloslav Ištvan silnú dezilúziu, ktorá sa ešte prehĺbila v schizofrenickom období normalizácie. Bola to paradoxne autorova čiastočná spoločenská izolácia, ktorá mu umožnila udržať umeleckú a osobnú integritu. Neporušená integrita, kreatívna myseľ, inštinkt jasného hudobného prejavu a talent pre dramatickú bezprostrednosť…to sú kvality, ktoré až do dnešných dní rezonujú v Ištvanovej tvorbe a udržujú tak jej potenciál a príťažlivosť stále živú.