„Antonín Dvořák – Klavírny kvartet č. 1 D dur op. 23 (1875), Klavírny kvartet č. 2 Es dur op. 87 (1889) Dvořákovo klavírne kvarteto: Slávka Vernerová-Pěchočová – klavír, Štěpán viola, Jan Žďánský – violončelo Dvořákovi bola komorná hudba blízka, mal rád muzicírovanie s priateľmi a snáď aj čoskoro pochopil, aký dobrý obchodný artikel tieto skladby predstavujú.Prvý z dvoch klavírnych kvartetov, op. jeho diela zaujímal kdektorý nakladateľ.Dobová slovenská tlač písala s uspokojením o vymanení z cudzokrajných vplyvov ao prevažujúcom duchu slovanskom.Ten napokon vyžaruje aj z Moravských dvojspevov op.20 či Serenády op. prvý kvartet odmietol a neodbytne sa skladateľovi pripomínal: „vzal by som rád klavírny kvartet, dokonca radšej dva.“ Keď už sa v lete 1889 Dvořák k Druhému kvartetu dostal, sťažoval sa len na „pomalú ruku“, rozhodne nie na nedostatok invencie: „ Mám toho p ľnú hlavu… mám už zase tri vety nového kvarteta s klavírom úplne hotové a finale bude za niekoľko dní. Ide to nad očakávania ľahko a melódie sa mi len hrnú.“ Výnimočnú krásu diela vystihol viedenský kritik Eduard Hanslick: „Kvartet vyžaduje, aby sa poslucháč trochu viac sústredil a bol lepšie informovaný, čo sa však bohato oplatí.“ Súbor nesúci meno skladateľa a jeho členovia nadväzujú na silnú tradíciu svojich veľkých učiteľov – Ivana Moravca, Jozefa Vlacha či Milana Škampu. Predstavujú nám Dvořáka v najlepšom zmysle slova tradičného a premysleného. Dvořákovej klavírne kvartety – hlboká krása písaná ľahkou rukou “