Valentina Kameníková, rodená Valentina Michajlovna Wax, bola vynikajúca česká klaviristka a hudobná pedagogička ukrajinského resp. židovského pôvodu. V rokoch 1959 až 1961 absolvovala postgraduálne štúdium hry na klavíri na pražskej AMU u profesora Františka Raucha. Od roku 1963 učila na pražskom konzervatóriu, od roku 1970 potom pôsobila ako docentka na pražskom AMU. „Prvýkrát som sa s ňou stretol na konci 70. rokov v konzervatórnej jedálni. Ako vyjukaný karlovarský maturant uchádzajúci sa o prijatie na štúdium klavírnej hry som k nej cítil zmes obdivu a bázne, a keď som sledoval, ako (mierne povedané) trochu neelegantne srká horúcu držkovú polievku a medzi sústami poštekáva na svojho najbližšieho stojaceho študenta som hrejivý pocit, že je to tiež len človek z mäsa a kostí. Svojrázny spôsob jednania s ľuďmi, jasnozrivé hudobné cítenie, osobité, hocikedy aj drsné vyučovacie metódy a zložitý ľudský aj profesný osud, to všetko ju predurčilo na to, aby výrazne ovplyvnila život českej pianistickej komunity 60. až 80. rokov. A pretože predčasne zomrela na samom počiatku digitálnej éry, je jej medailón určený predovšetkým tým mladším, ktorí ju už nezažili a ktorí sa môžu pýtať, prečo na umelkyni, ktorej nahrávky budí dodnes u znalcov uznanie, médiá tak trochu pozabudli.“ „Bola typickú predstaviteľ. ruskej klavírnej školy s dôrazom na „poctivý“ úder (hraj do dna kláves, hovorievala každému). V Čechách tomu niektorí hudobní intelektuáli (napr. Petr Pokorný) hovorili mlátenie do klavíra, ale mýlili sa. Obdivovala skôr Gilelsa (s ktorým sa priatelila) ako Richtera. Jej technika nemala slabiny, v českej kotline po tejto stránke prakticky nemala konkurenciu, čo bolo trvalým zdrojom pravej českej závisti.“ Vít Roubíček