Knižka je o jesene.

Višnička pred mojím oknom je zodratá vetrom. Lístie zožltnuté, svieža zeleň leta je spomienkou. Tu a tam stopky zoschnutých, nezberaných višní. Žeriav z Vysočiny, jeden z mojich milovaných stromov, je celý začervenaný, ako by sa hanbil, že tohtoročné jarabiny neboli také šťavnaté ako iné roky. Slivka, ktorú som furiantsky stavil do lipovej aleje, si už ale svoje miesto uhájila a je v tom jesennom dni vytrvalo zelená. Ponúka sa tesknota po zakončenom lete, ale premáha ju radosť z harmónie farieb, z vľúdneho očakávania zimy.

Knižka je o priateľstve.

O trýznivom smútku z odchádzania aj o radostnom pocite šťastia zo zázraku spoluúčasti na živote s tými, čo sa síce vzďaľujú, ale neodídu nikdy. Pred rýchlosťou utekajúceho času privierame oči a ako žiariace body na ceste stretávame priateľov. Otvoríme knihu – a na prvej stránke venovania: Na okus AB Naťahujeme hodiny – dar tety Puni. Písací stroj od strýka Oldíka, štíhleho krásavca z Tišnova. Ruky po otcovi, oči po mamičke. Zasnenú a tajomnú túžbu po žene, bľabotanie na pieskovisku s naliehavou pripomienkou dcér a vnúčat, po predkoch. Prechádzame mestami a miestami. Tu bývali, tu bývajú. Vtedy pršalo a sneh bol biely. Sú tu aj vône a piesne a Mahler a Janáček. Aj Othello a Evald. Dcéry Simonka, Klárka, Adelka a ich deti. Tisíce vzťahov a podaných rúk. Nočné aj denné sny. Túžba po bezpečí a neukojiteľná zvedavosť na zázraky neznáma. Hľadanie a nachádzanie toho najvzácnejšieho na Zemi i vo Vesmíre. Priateľstvo. Hľadanie všade. Tu aj nad strechami domov, až kam oko dovidí. Kam nedohliadne, dohliada srdce. Smrti napriek. Hodiny po tetičke potrebujú natiahnuť. Je poludnie. Štátny sviatok bieleho leva. Aj s ním sa kamarátim. Niektorí priatelia prišli, niektorí prichádzajú a iní, ako verím, prídu. Počujem ševelenie krídiel.