Dejiskom sedemnástich poviedok, ktoré autor napísal v priebehu rokov 1995–2014, je juhočeský vidiek. Väčšina príbehov z tohto poviedkového výboru sú všednodenné ľudské mikrodrámy, niekedy ide viac o zachytenie nálady a atmosféry, inokedy o odrozprávaní príbehu alebo o záznam životného pocitu či skúsenosti. Čitateľ tak v textoch objaví jeseň v krajine, jar a kvitnúce trávy, horúce leto, vianočné príbehy i poviedky o dedinskom futbale. V niekoľkých poviedkach sa Hájíček dotýka tém, ku ktorým sa neskôr vrátil vo svojich románoch. Autor zámerne nezakrýva istý odér regionálnej povahy, naopak ho používa ako korenie a ozvláštnenie všeobecne ľudských príbehov. Neokázalosť, pokiaľ ide o štýl, literárnych hrdinov i príbehy samotné, dôverná znalosť vidieckeho prostredia, vykreslenie atmosféry — to sú hlavné atribúty Hájíčkovho písania. Návraty k realizmu a priamočiaremu rozprávaniu ako by u autora neboli otázkou voľby, ale nutnosti či samozrejmosti vyplývajúcej z tém a samotnej podstaty a poslania jeho próz. Poviedkový výbor Spomienky na jednu dedinskú tancovačku dotvára obraz Jiřího Hájíčka ako autora dedinských románov a dopĺňa tak jeho doterajšie prozaické dielo.