„Beranove krátke, ostro rezané texty oplývajú istotou výrazu a rozprávačským umom. Na malú plochu klasicky pôsobiacich, dejovo chudobných črt dokázal koncentrovať surové výseky všedných situácií, ktoré prekvapili svojimi ťaživými presahmi,“ podotkol kritik Karel Kouba. Po novele Hlinené dni sa Stanislav Baran vracia s porciou nových poviedok, teda so žánrom, v ktorom je iste najsilnejší. Stretávame sa pri stole posiateho omrvinky príbehov ľudí účtujúcich s minulosťou aj so svojimi neúmyselnými a často nemilovanými rolami, s ľuďmi ťažko zápasiacimi s prítomnosťou. Je možné tráviť čakanie na smrť vlastného dieťaťa nad krížovkou? Čo uvidí taxikár pred gymnáziom? Má tetovanie dušu? A má ju vyslúžilý komunista, ktorý ani nedýcha strachom, že neumrie zmierený av pokoji? Sme aj s tými, ktorí majú to šťastie, že ešte nemusia ľutovať to, čo urobili, a báť sa budúceho dňa. Ten môže okrem obáv priniesť aj odpustenie, pretože jedným životom v tejto knihe nič nekončí, ešte prídu deti a deti ich detí… Má ľudské telo vytlačené v snehu skutočne podobu anjela? Zmestí sa rybárska loď do hracieho automatu? Môže byť srnec životu nebezpečný? A počúval by Louis Armstrong punk? Obnažujú kolotoče dušu? Je toľko otázok s neľahkou odpoveďou… Duši vnímavého čitateľa však určite môžu zasiahnuť silné príbehy s presvedčivými dialógmi, príbehy, v ktorých spoznávame dnešok aj sami seba. Možno konštatovať, že obľúbená poloha carverovsko-balabánovského empatického rozprávania má v Baranovi dôstojného pokračovateľa.