V celom diele Jozefa Škvoreckého, plnom komických zápletok ľudskej márnosti, zaznieva bolestný tón stratenej generácie, ktorá predčasne dospela počas vojny, túžila po svete bez ideológie, bez reglementácie, bez násilia a niesla spomienku na stredostavovský komfort prvej republiky. Čakal ju však primitivizmus politrukov, prenasledovanie za buržoázny pôvod, chudoba a proletárska kultúra. Škvoreckého kruto realistickej prózy majú lyrický tón, ktorý dosahuje najvyššiu intenzitu práve v týchto dvoch legendách – snoch. Krásna Rebekka, ktorá jediná z rodiny prežila koncentračný tábor, počúva v siedmich epizódach tragický príbeh zmaru, smutné svedectvo o ľudskej zbabelosti, strachu a zrade, ktoré zničili nielen jej rodinu. Nadpozemsky pôvabná slovenská Maďarka Emöke obetuje budúcnosť, aby zachránila režimom postihnutých rodičov pred biedou. Východisko z krutostí života nachádza v náboženskom zanietení, ktoré jej svetácky poslucháč nedokáže pochopiť. A na to, aby jej rozprávanie možno predznamenalo milostnú predohru, ide okolitý svet príliš skratkou a pošpinenie na seba nenechá dlho čakať. Rebekka a Emöke, dva žalozpevy nad nádejami mladosti a smutným svetom pretvárky a klamstvá, nad večnou milostnou hrou drobných klamov a úskokov – a predovšetkým nad večnou túžbou po stratenom raji.